Život jako ve středověku: Mladá rodina dokazuje, že se dá žít i z úplného minima
„Nie som vymknutý zo systému, úplne sa to nedá. Skôr som voľnejší, snažím sa minimalizovať,“ vraví Pavel Knebl (44), ktorého spôsob života by sme mohli nazvať prostým.
Brat mu kedysi povedal, nech ide žiť do jaskyne. Šiel. Dohodol sa s úradmi Štramberku, povolili mu to. Býval tam s vtedajšou priateľkou. „Bola to recesia. Nechceli sme žiť ako pravekí ľudia, ale určite sme chceli upozorniť na problémy životného prostredia,“ vraví.
Krupica na dvore
Krajina pod Radhoštěm je plná lesov, lúk, na niektorých miestach sa až zdá nedotknutá. Pavla sme našli v jeho domčeku v dedinke Tichá, kde býva spolu so svojou priateľkou Barčou (24), s Jonášom (4), trojmesačným Metodějom, kozami, ovcami, králikmi, kačicami, so sliepkami... Na dvore práve na malej piecke varil krupicu. Na sebe mal iba akúsi zásterku pripomínajúcu obliečku na malý vankúš.
Pavel je totiž široko-ďaleko známy svojím nie práve najbežnejším životným štýlom. Vyštudoval síce lomové inžinierstvo na Vysokej škole banskej v Ostrave, no tvrdí, že omylom. „Taťka chcel mať niekoho študovaného, tak som si vravel, že sa nedám vyhodiť hneď a nejako to vydržím. Ale nikdy som v tomto smere nepracoval, hoci tam, kde som robil diplomovku, by ma po škole prijali. Ja som chcel cestovať,“ vysvetľuje. Z putovania po Himalájach, Kaukaze a Sibíri napísal „príhodopis“ a „pocitopis“: Putování pro nic za nic aneb na kole i v mačkách, v pohodě i sračkách. Cestoval na bicykli, stopom i pešo, stretol mnoho zaujímavých ľudí a za rok a pol minul dvestopäťdesiat dolárov.
Extrémy nechce
Natrvalo sa napokon usadil v rodnej Tichej, kde si v roku 2002 kúpil malý domček. „Stál 322 500 korún, predávali ho rodičia našich kamarátov. Mal som slušný peniaz z kupónovej privatizácie a niečo z predaja knižky a okrem toho som šiel s priateľkou na polovicu. Vždy si vravím, že chudáci ľudia v meste, čo platia za štvorcový meter toľko čo tu za ár,“ zamýšľa sa.
Vraví, že nikdy nerobil veľké zvraty. Predošlá priateľka si predtým, ako s ním začala žiť, kúpila bicykel za pätnásťtisíc. „A keď sem prišla, chcela vypnúť elektrinu, prepichla si SIM-kartu, ktorú mala predplatenú na dva roky, ak som jej chcel na bicykli dotiahnuť pedál, bála sa, že opotrebujem kľúč a poškodím ho. Brala to do takých nezmyselných extrémov, až som si vravel, že by asi bolo najlepšie sa zapichnúť, aby sme neškodili. Ľudia často idú štýlom, že buď všetko, alebo nič. Ja si vážim tých, ktorí uvažujú, ako menej škodiť,“ zdôrazňuje.
Už druhý rok žije s Barčou (24), zoznámili sa, keď prišla do Tichej za kamarátkou a on tam práve bol. Preletela iskra a všetko už postupovalo rýchlo. „Pre mňa to nebol iný svet, v Prahe som žila medzi podobnými ľuďmi, ktorí pestovali zeleninu, jazdili na vandry. Cestovala som po Novom Zélande, v Prahe som mala brigádu, pásla som stáda, takže toto je iba posun ďalej,“ vysvetľuje vyštudovaná biologička.
Majú dostatok
„Žijeme spokojne. Čím menej človek utráca, tým musí menej zarábať. Stačí minimalizovať náklady a aj si toho dokážeme dosť vypestovať. Mäso veľmi nejedávam, nemám k nemu odpor, skôr úctu. Okolo je dostatok práce, nemám problém si privyrobiť na brigáde, takže stále máme hojnosť. V lete si narobíme zásoby na zimu, nevykurujeme až také ohromné plochy ako iní ľudia, stačí nám trochu dreva a užijeme si teplo. Keď je teplo, dosť spávame vonku, ak sú komáre, vylezieme na pôjd. Noci vonku sú úžasné, večer, keď všetko stíchne, počujeme zvuky až z Kopřivnice. Pred hukotom miest človek neutečie,“ uvažuje.
Pavel zdôrazňuje, že nie sú od systému úplne odtrhnutí, to sa v obývanej oblasti ani nedá. Pre každý prípad majú aj finančnú rezervu, platia si zdravotné poistenie a on má i dôchodkové pripoistenie. Celý zmysel jeho života je však v tom, že nemá rád plytvanie, presvedčením je vlastne freegan. V kontajneri už našiel toho viac než dosť. Jeho heslo znie: Koupí každé ko***iny, poškodíš kus přírodniny. Hovorí, že samotný systém je nedokonalý, zle nastavený. „Napríklad paušálny poplatok za odpad nikoho nemotivuje, aby ho triedil. Alebo iná vec. Jonáša nevzali do škôlky, pretože nie je zaočkovaný, no do školy pôjde, tam to zrazu nie je problém. Inak uvažujeme aj nad výučbou doma, ale ešte je čas, uvidíme,“ dodáva. Istý čas mali problémy so sociálkou, pretože Jonáš sa narodil doma. „Musel však ísť do nemocnice, lebo mal nejaký výrastok na chrbte. Povedali nám, nech vôbec neuvažujeme nad tým, že by sme tu vychovávali deti. Tvrdili, že tu nie je elektrina, že sú tu hlinené podlahy, čo nebola pravda. Chvíľu sa to ťahalo, napokon to utíchlo. Metoděj má tri mesiace, tiež sa narodil doma a zatiaľ sa nič nedeje,“ hovorí.
Rôznorodé názory
Chalupu majú zariadenú stroho, z vecí, ktoré buď Pavel našiel, alebo dostali od ľudí. Nenájdete tam televízor, chladničku, majú však vysávač z kontajnera, starý šliapací šijací stroj a práčku. Voda je zavedená a z kohútika tečie vďaka starej ručnej pumpe. Kúria v peci, kde v zime aj varia. Ak je vonku teplo, stravu si pripravujú na dvore, Pavel sa umýva v neďalekom potoku, v zime či v lete.
Miestni na ich spôsob života reagujú rôznorodo, Pavel nemôže povedať, že by bol všeobecne obľúbený. Ľudia si vraj myslia, že má doma drogy, pretože keď v zime organizuje Tichavského tuleňa, mnohí účastníci sa odviažu a vystrájajú. Akcia je totiž o kúpaní v miestnom potoku Tichávka, čo mnohí absolvujú nahí.
„Nie každý dokáže pochopiť, že zabávať sa dá aj bez podporných látok. Kedysi som mal živý plot z konope na protest proti odsúdeniu jedného starého pána z Ostravy, ktorý si doma pestoval zopár rastlín na liečebné účely. Dal som sa zámerne udať kamarátom, prišla polícia, niečo pospisovali, aj tak to potom skartovali. Bolo to vtedy, keď sa v Prahe konalo zasadanie Medzinárodného menového fondu. Vravel som si, všetci policajti sú sústredení v Prahe a na mňa si takto vybehnú. Drogy ma však nezaujímajú, no zrejme ťažko niekoho presvedčím,“ krčí plecami a vraví, že nadšený nie je ani jeho otec, ale nevyčíta mu to. Kedysi mu vraj sľúbil, že mu nič nebude vyčítať. A na druhej strane má väčšie starosti s jeho bratom ako s ním.
Pavel Knebl tento svojský spôsob života nikomu nevnucuje. Vyhovuje mu, opakuje, že má všetkého dostatok. Samozrejme, nie je mu jedno, čo sa okolo deje, mrzí ho plytvanie najmä potravinami či už ľuďmi v domácnostiach, alebo celkovo. Isto, pre mnohých je takýto štýl extrémom, nemusí byť však nutnosťou. Stačí premýšľať a vyhadzovali by sme toho oveľa menej.
Zdroj: zivot.cas.sk
Komentáře: