Pražské podsvětí z první ruky. Chlapci se začínají prodávat už v 11 letech
Keď sa v Prahe zhabe desať kíl heroínu, pervitínu, kokaínu, deväť kíl ide späť cez policajtov a cez naviazaná mafie nazad do obehu. Len kilo ide do spaľovne,“ povie akoby mimochodom Karim. „Ako ja toto vydržím až do konca...,“ ozve sa v skupine.
Stojíme pred hlavnou železničnou stanicou v Prahe. V Sherwoode, ako sa hovorí neveľkému parku pred stanicou. Tu sa však Robin Hood s tým, čo vezme iným, s chudobnými nedelí. Tu všetko, čo zmizne turistke z kabelky a turistovi z kufra, končí u dílera. “Drogové miesto, sexuálne miesto, bezdomovecké miesto,” vyratúva Karim charakteristiky miesta stretnutia s ľuďmi, ktorých dnes večer bude sprevádzať zákutiami pražského podsvetia.
Karim je jeden zo sprievodcov sociálneho projektu Pragulic, ktorý záujemcom o iný pohľad na Prahu ponúka osobitý typ prehliadky. Jej aktérmi sú ľudia bez domova, díleri drog, prostitúti i fenomén, ktorému Karim hovorí v češtine “žebrota." Teda všetko, čo ľudí núti kvôli prežitiu v rivalskom a divokom prostredí ulice skloniť sa k zemi.
Tvrdé osamostatnenie sa
Jeho čeština je dokonalá, ani v najmenšom náznaku v nej už nepočuť slovenčinu. Karol Lampa - prezývku Karim mu dali v Pragulici - totiž pochádza z východného Slovenska. Do českej metropoly prišiel začiatkom 80. rokov ešte ako štrnásťročný chlapec. Vraví, že si prišiel po osamostatnenie sa. Pravda je však aj taká, že Karolova matka ťažko niesla jeho “inakosť.” Karim je gej. “Matka mi hovorila, že ma to prejde, že je to len potreba odlišovať sa, že je to póza. Nebola.”
Príchod do Prahy sa však v Karimovom prípade premenil na roky tvrdých skúšok - na šestnásť rokov sexuálnych službieb, sedem rokov drog, z ktorých sa podľa svojich slov dostal bez akejkoľvek formy detoxikácie len vďaka pevnej vôli, ktorú zdedil po rodičoch. Z prostitúcie ho pre zmenu dostal klient - zámerne ho nakazil vírusom HIV.
Dnes sa na nás Karim díva spod šiltu, okolo očí má hrubé linky, ich siluetu dotvárajú umelé mihalnice a výrazné nočné líčenie. Zápästia má ovinuté desiatkami náramkov, prsty zasa posiate desiatkami prsteňov. Všetko sú to darčeky od známych. Karim tvrdí, že ich nikdy neskladá z rúk. Priznáva, šokovať okolie výstrednosťou mu bolo vždy blízke. Keby chcel, mohol prísť na osemnásťcentimetrových podpätkoch a ladne prebehnúť po uličke z tzv. mačacích hláv. Na opätky je zvyknutý. Klienti platili viac prostitútovi, ktorý sa v službe usiloval podobať žene.
Predávali sa aj od deviatich
“Kto sa podľa vás predáva na Hlavním nádraží?” pýta sa náš sprievodca podsvetím. Začneme tipovať. Tí, ktorí potrebujú peniaze rýchlo. Na čo ich potrebujú? Na drogy. Kto takto na stanici predáva telo najčastejšie? Tipneme homosexuálov. “Nie,” povie Karim, “tu sa predávajú najmä mladí heterosexuáli.” Biznis sa vraj dohaduje pri kaviarni v historickom priestore železničnej stanice. Chlapci podľa neho zvykli začínať už v jedenástich rokoch. A nielen tu. Po deti si klienti chodili aj na plaváreň Podolí. V skupine je opäť šum: “To myslíš vážne?” “Aj na Václaváku sa začínalo šľapať v jedenástich, na Národní tříde v deviatich,” tvrdí Karim. Niektorí chlapci si vraj vedeli zarobiť 20-tisíc korún za noc. Peniaze míňali na automaty, neskôr drogy. Jediná žena, ktorá klientov dodnes hľadá v prostredí stanice, je Katka, o ktorej dokumentaristka Helena Třeštíková nakrútila časozberný film. “Chodí za drogy. Začala na grame pervitínu v trinástich. Dnes žilou berie 2,5 gramu heroínu trikrát denne. Hrozí, že sa ufetuje zlatou dávkou. Nespoznali by ste ju,” povzdychne si Karim, keď sa ho pýtame, čo je s Katkou dnes.
Ulica je drsná
Podľa odhadov žije v Prahe na ulici asi deväťtisíc ľudí. Štvrtina z nich sú ženy a deti. Keď nám sprievodca ukazuje miesta, kde prespávajú bezdomovci - kontajnery, poznamená, že keď sa do ulice narodí dieťa a je chcené, pravdepodobne skončí v reťazci drogových, žobráckych a sexuálnych služieb. Keď dieťa chcené nie je, končí práve tu - v smetiaku. Alebo na verejnom mieste, avšak mimo sociálnych služieb. Ulica, po ktorej kráčame, vie byť vskutku drsná. Kto sa v nej nedrží pravidiel, toho trestá. Ulica toleruje ľudí s postihnutím. Kto však postihnutie v jej priestore predstiera, dostáva pravidelne po papuli. Ulica pozná rivalitu. Zápasí sa o lepšie miesto na spanie, oblečenie z charity, zápasí sa o stálych klientov. V pouličnej prostitúcii však neraz chorobná žiarlivosť znamenala, že si rivalky či rivali klientov preberali s nožom v ruke.
"Vidíte ich?" kývne Karim smerom k policajtom. Stojíme na Václavskom námestí. Sprievodca nám dáva rady, na ktorej policajnej stanici radšej nehlásiť prípadné krádeže. Mohlo by sa nám stať, že by nás tam zdrbali za to, že zlodejov a vreckárov provokujeme. Napríklad tým, že máme oblečené značkové veci. Alebo fotoaparát v ruke. Tiež by sa nám mohlo stať, že nám policajt veci odovzdá pod podmienkou - zaplať.
Karim delí policajtov na dobrých a zlých, neúplatných a úplatných. U tej druhej skupiny končia i zhabané drogy, ktoré policajti cez mafie - len na Václaváku ich podľa neho operuje sedem - púšťajú nazad do obehu. Zo zachytených desiatich kíl pervitínu či kokaínu ide údajne do spaľovne iba kilogram.
“Poznám to. Ja som tie drogové mafie, ktoré sa tu natlačili po Nežnej revolúcii, zažíval," vraví náš sprievodca podsvetím. Dokonca sa pousmeje a s drzosťou v hlase pokračuje v priam telegrafickom zápise: zásahová jednotka - sexuálne služby - submisívni otroci.
"To znamená, vonku vás spacifikuje zásahovka, v bordeli vy pacifikujete zásahovku. Sú v latexe na štyroch s putami na rukách," šokuje pokračujúc: "Sudcovia majú svoje miesto hneď za Justičným palácom. Chodia tam počas poludňajšej pauzy."
Nebezpečný Karlák
Praha sa vám s Karimom náhle zmení pred očami. Namiesto rušnej ulice plnej turistov zrazu vidíte scény z filmu Mandragora poľského režiséra Wiktora Grodeckého.
Ten sa začiatkom 90. rokov minulého storočia inšpiroval skutočnými prípadmi chlapčenskej prostitúcie v uliciach Prahy, ktoré mapoval v skorších dokumentoch. Aj samotný Karim dodnes spomína na pasáka známeho pod prezývkou Krysa. Hovorí o šialených klientoch, ktorí si objednávali prostitútov, aby im počas sexu mohli lámať rebrá. "Po službe” chlapcov zvyčajne čakali kolegovia, aby ich mohli odniesť rovno na pohotovosť.
“Kde je to najnebezpečnejšie?” padne otázka. “Karlák,” neváha Karim, “tam nech vás ani nenapadne prechádzať sa len tak po nociach.”
Pretty Woman
Mierime k Perlovke, miestu, kde si kedysi zarábal i on. Perlovka bola kedysi prvou kontaktnou zónou prostitúcie - tu boli priváty a výklady sexuálnych pracovníkov a pracovníčok. Každú zónu - v centre boli štyri - od Druhej svetovej vojny do roku 2004 “spravovalo” asi 35 ľudí.
“Na odbočke pri Skořepke stáli dievčatá do áut. Podobne, ako ste to videli v Pretty Woman. Len to, čo ste videli vo filme, bola podstatne lepšia kvalita, než to, čo stálo každý večer tam,” svojsky okomentuje Karim. Odtiaľ až k Prašnej bráne postávali chlapci aj dievčatá, od Prašnej brány už len české dievčatá - pre hotely. A pre policajtov a štbákov.
Biznis na Perlovke pred vyše desiatimi rokmi zrušili. Údajne pre vyčíňanie miestnych mafií. Vybavovanie si účtov totiž podľa svojského sprievodcu pražským podsvetím začalo prekračovať všetky medze. Hoci vidí, že máme dosť, pridá historku o tom, ako raz v Perlovke skončil podraz dvoch kuchárov. Pripravili šéfa o peniaze z predaja drog.
“Jeden prišiel o ruky, druhého našla ranná smena rozvareného v hrnci. Doslova. Na výstrahu všetkým.”
To, či sa tak naozaj stalo, nevedno.
Zdroj: aktualne.atlas.sk